anglické unitárstvo
Veľká Británie je dnes všeobecne považovaná za druhú kolísku unitárstva (tou prvou je rumunská Transylvánia) a to je dobrý dôvod predstaviť si tunajšie unitárstvo vrátane historických súvislostí trochu podrobnejšie. A samozrejme nemožno opomenúť ani fakt, že britskí unitári podporovali vznik a rozvoj NSČU od jej počiatkov a dodnes majú s našou náboženskou spoločnosťou vrelé vzťahy.
Živná pôda
V Anglicku unitárstvo vzniklo rovnako ako v Sedmohradsku z kritického prístupu ku kresťanstvu. K určitým zmenám v klasickom poňatí kresťanstva tu dochádzalo už od vlády Henricha VIII., Kedy vznikla anglikánska cirkev (okolo roku 1530). Nechajme teraz bokom fakt, že táto "reforma" katolíckej cirkvi bola spojená s krvavými represiami, avšak pre následný vývoj unitárskych myšlienok to bola dôležitá skutočnosť, že sa vďaka týmto reformám v Anglicku mnoho osobností začalo nebývalo do hĺbky zaoberať štúdiom biblie.
Určitá miera slobodného výkladu Písma, ktorá sprevádzala rannú vývojovú fázu anglikánstva, avšak skončila v roku 1662, kedy bol za vlády Karola II. prijatý zákon (Act of Uniformity), na základe ktorého panovník vyžadoval, aby všetky zbory dodržiavali predpísanú formu uctievania a všetci duchovní boli vysvätenými biskupmi. Tí kňazi, nazývaní ako nonkonformisti, ktorí sa odmietli zákonu podriadiť, boli nútení sa kňazského úradu vzdať. Taká bola situácia až do roku 1689, kedy bol spomínaný zákon zmenený takzvaným tolerančnom zákonom, v ktorom bolo nonkonformistom dovolené za určitých podmienok vykonávať verejné náboženské obrady a bohoslužby v rámci ich vlastných foriem. Do tejto periódy sa tiež datuje vytváranie doktrinálneho základu neskoršieho anglického unitárstva .
To však, ako aj všade inde, nevychádzalo z jedného, ale najmenej zo štyroch rôznych zdrojov. Ako prvé je nutné menovať práve dôsledné štúdium biblie, ktoré potom mnohých učencov viedlo k iným ako oficiálnym anglikánskym názorom. Ďalším bol vplyv zahraničných osobností, najmä Talianov, ďalej pôsobenie anabaptistov a konečne významný vplyv sociniánstva prichádzajúceho na ostrovy hlavne z územia vtedajšieho Poľska. Sociniánstvo začalo do Anglicka prenikať začiatkom 17. storočia. Čiastočne skrze sociniánske výtlačky dovážané z Holandska, príležitostne aj vďaka poľskej tlače. Tento vplyv potom posilnili aj Angličania študujúci v Holandsku, kde so sociniánstvom, prípadne remonštrantstvom prišli do styku. Veľkej pozornosti sa v Anglicku dostalo tiež prvému latinskému vydanie Rakovského katechizmu (spísaný 1605) v roku 1609 a ešte väčšej potom jeho ďalšej tlače z roku 1651.
V roku 1640 potom toto stále narastajúce šírenie sociniánskych myšlienok vyvolalo predpokladanú reakciu a bolo oficiálne zakázané. Napriek tomu údajne ešte niekoľko desaťročí po tom nebol v Anglicku problém zohnať sociniánske knihy.
Z hlavných osobností, ktoré vošli do dejín ako "prapredkovia" anglického unitárstva, uveďme dve: Paula Besta narodeného okolo roku 1590 a vzdelaného na univerzite v Cambridgi, ktorý ako vojak veľa cestoval po Európe a zoznámil sa s nemeckými i poľsko-sedmohradským reformačným prúdom. Po návrate do Anglicka bol za popieranie svätej Trojice (Ježišovho božstva) v roku 1645 odsúdený na smrť. Trest však nebol vykonaný a Best bol po niekoľkých rokoch väznenia prepustený. Druhým menom (pre unitárstvo oveľa zásadnejším, lebo k jeho odkazu sa už anglickí unitári priamo hlásia), bol John Biddle. Jeho významu napomohol aj fakt, že jeho odkaz šírilo mnoho nasledovníkov. Životopis J. Biddle je pomerne známy a v literatúre ľahko dohliadateľný, pre potreby tohto textu preto len stručne uveďme, že bol vynikajúcim znalcom Písma, najmä Nového Zákona, a to aj v latinskej a gréckej verzii. Na základe týchto poznatkov potom vyvracal existenciu sv. Trojice. Svoje názory verejne publikoval a kvôli nim potom strávil dlhé roky vo väzení a vyhnanstve. Tomu, že nebol popravený a že sa jeho učenie pomerne rozšírilo, aspoň v Londýne, kde svojho času viedol aj vlastný zbor veriacich, značne napomohla aj vtedajší politická situácia v Anglicku, za ktorou bola zrovna tolerovaná väčšia miera náboženských polemík.
Z jeho priamych nasledovníkov je nutné spomenúť Thomasa Firmina, narodeného roku 1632. Ten sa v mladosti v Londýne s J. Biddle stretol, prijal jeho názory a stal sa mu oddaným priateľom. Firmin bol jedným z popredných filantropov, navyše sa mu podarilo zbohatnúť, a tak mohol svojich priateľov a vieru podporovať aj finančne. Vo svojom prístupe k charitatívnej práci veľmi predbehol dobu: preslávil sa podporou chudobných, ktorých zamestnával, aj prenasledovaných pre vieru - hugenotských utečencov z Francúzska či protestantov z Írska. Najdôležitejšie však z hľadiska budúceho unitárstva bolo, že na svoje náklady nechával tlačiť antitrinitárské a sociniánské spisy, čím zásadne napomáhal šíreniu týchto myšlienok. Unitárske zamerané texty hojne písal tiež duchovný anglikánskej cirkvi Stephen Nye, ktorý bol priateľom Firmina, - v jeho spise Brief History of the Unitarians also Called Socinians (Stručná história unitárov, zvaných tiež sociniánov) sa prvýkrát priamo v titulku objavilo slovo unitár (1687).
Z obdobia konca 17. storočia však musíme do prehľadu predchodcov anglického unitárstva uviesť ešte jednu osobnosť, a to filozofa Johna Locka (1632-1704), ktorý sa preslávil v obrane ľudskej slobody, presadzovaním tolerancie v náboženstve a najmä uplatňovaním legitímne funkcie rozumu vo výklade slova božieho. Jeho tri Listy o tolerancii (A Letter Concerning Toleration, 1689, ďalšie potom 1690, 1692) a spisy o úlohe rozumu v kresťanstve (užíval termín the reasonableness of christianity) sú v tomto ohľade dodnes veľmi cenenými dielami.
Dôsledkom silnejúcich antitrinitářských prejavov vrátane tlačených bolo, že v roku 1697 došlo k schváleniu zákona o rúhaní (The Blasphemy Act), podľa ktorého mali byť sankcionované osoby, ktoré popierali Božiu Trojicu, alebo hlásali, že je viac ako jeden Boh. Tento zákon bol zrušený až 1813.
Pomaly prichádzalo 18. storočie a Anglicko doň vstupovala za živých diskusií o božej troj(jedinosti). Objavilo sa aj nemálo vynikajúcich teológov anglikánskej cirkvi, ktorí sa snažili o revízii dogmatického prístupu ku kresťanstvu, napríklad William Whiston, profesor matematiky v Cambridgi, ktorý sa musel tohto miesta vzdať, pretože obhajoval Jedinosť Boha, Samuel Clarke, ktorý napísal kritický spis o Trojici, a nezabudnime na všestranného vzdelancov a génia svojej doby Isaaca Newtona, ktorý, hoci sa považoval za úprimného kresťana, sa tiež verejne hlásil k názoru o jedinom Bohu.
Veľký význam v tejto nábožensky mnohovrstvovom čase mala takzvaná Slávna revolúcia, pri ktorej bol zvrhnutý katolícky kráľ Jakub II. a na trón sa roku 1688 zásahom parlamentu dostala panovnícka dvojica Mária II. a Viliam III. Jedným z jej z prvých krokov bolo prijatie už spomínaného tolerančného zákona (The Toleration Act, 1689). Ten povoľoval slobodu vyznania (vlastné bohoslužby alebo napríklad učiteľa) nonkonformistom, ktorí zložili kráľovi prísahu vernosti. Teda protestantom, ktorí nesúhlasili s liturgiou anglikánskej cirkvi (čo boli baptisti alebo kongregacionalisti), zákon sa ale zámerne nevzťahoval na katolíkov, unitárov a ateistov. Nonkonformisti (anglickým termínom nonconformists) tým dospeli k oficiálnemu uznaniu. Vzápätí ich počty prudko rástli, ako nikdy predtým. Týkalo sa to predovšetkým dvoch veľkých skupín: Presbyteriáni (tých bolo najviac, asi dve tretiny nonkonformistov) a baptistov. Nejaký čas existovala aj nádej, že by sa tieto cirkvi mohli spojiť do nejakej jednoty alebo aliancie, ktorá by bola protiváhou anglikánskej cirkvi, ale táto únia nevydržala. Aj medzi nonkonformistami sa ale na prelome 17. a 18. storočia objavili osobnosti, ktoré sa k trojici stavali s nedôverou, napríklad presbyteriánsky kňaz Thomas Emlyn z Dublinu, ktorý bol pre svoje názory nakoniec zbavený postu duchovného. (Odišiel potom do Londýna, kde založil vlastnú zbor a pôsobil tu až do svojej smrti 1741. Spolupracoval okrem iného s Whiston a Clarkom.) Počet takýchto ľudí medzi nonkonformistami navyše v 18. storočí stale rástol - bolo pre nich typické, že sa nehlásili k určitému vyznaniu, ale k biblii, ktorú často vykladali podľa svojho úsudku. Odmietali akúkoľvek existujúcu záväznú doktrínu ale zatiaľ sa nijako neorganizovali. (V tretej štvrtine osemnásteho storočia sa veľké množstvo nonkonformistických duchovních Anglicka a Írska názorovo stalo prakticky unitári.) Avšak takáto situácia nebola dlhodobo udržateľná, táto skupina potrebovala vodcu a nejaký zmyslupný program. K naplneniu došlo najmä vďaka trom ďalej spomínaným významným mužom, z ktorých T. Lindseyho už môžeme považovať za priameho zakladateľa anglického unitárstva ako štátom uznanej cirkvi.
Unitárske počiatky
Pre pochopenie ďalšieho vývoja je potrebné doplniť fakt, že všetci budúci duchovní študujúci na oficiálnych anglických teologických školách sa museli pred svojou ordináciou podľa zákona prihlásiť k tridsiatym deviatym článkom záväzným pre liturgiu anglikánskej cirkvi. A práve to bol "spoločný nepriateľ", ktorý napomohol prvému organizovanie duchovných (anglikánskych i nonkonformistických), ktorí sa s touto doktrínou nestotožňovali.
V roku 1771 anglikánsky duchovný Francis Blackburn (1705-1787), stúpenec Johna Locka a jeho názorov, vypracoval a zverejnil prvý ucelený podnet pre parlament, aby tento zákon zrušil. Verejne ho prvýkrát predstavil v londýnskej taverne Feathers, preto jeho návrh vošiel do histórie pod názvom Tavern Feathers Petition - stala sa z neho totiž petícia, ktorú počas pol roka podpísalo na dvestopäťdesiat Duchovný (avšak mnohí, ktorí s ňou v zásade súhlasili, nenašli odvahu prihlásiť sa k tomu verejne). Obsahom bola žiadosť o zrušenie zákonné prísahy duchovních na oných tridsať deväť článkov viery a jej nahradenie jednoduchým vyhlásením viery v bibliu. S prvými podpismi niekoľkých desiatok duchovních bola petícia odoslaná a prerokovaná v poslaneckej snemovni 6. februára 1772. Návrh bol však zamietnutý 217 hlasmi proti 71.
Jedným z podpísaných bol tiež Blackburnův chránenec a zať, duchovný Theophilus Lindsey (1723-1808). Po odmietnutí petície Lindsey ako jeden z mála podpísaných dospel k radikálnemu rozhodnutiu, že už ďalej nemôže vykonávať svoju prácu pod prísahou, ktorej obsah je v rozpore s jeho presvedčením, a na konci toho istého roka dobrovoľne vystúpil z anglikánskej cirkvi. Celkom iste to nebolo jednoduché rozhodnutie. Stratil dosť priateľov vrátane Blackburna, bolo mu päťdesiat rokov, čo nie je ani dnes, nieto vtedy, vhodný vek na úplne nový životný začiatok. Avšak napriek tomu sa pre neho rozhodol; predal takmer všetok majetok a s istotou len drobného pravidelného ročného príjmu svojej ženy, ktorá ho verne podporovala, sa vydal do Londýna. Pre svojich bývalých farníkov napísal na vysvetlenie a rozlúčku drobný spis A Farewell Address to the Parishioners of Catterick. Neobhajoval v ňom svoje rozhodnutie, skôr chcel dodať silu a inšpiráciu tým veriacim, ktorí rovnako ako on váhali slepo prijímať všetko, čo im ich cirkev predkladá. V tomto drobnom pojednaní vysvetľuje históriu vytvorenie fenoménu sv. Trojice a predstavuje unitársky pohľad na vec, všetko veľmi citlivo, úmyselne nenásilne a hlavne: osobne a úprimne. To sa vyplatilo, spis dosiahol veľký úspech. Počas jedného roka nasledovali tri dotlače.
V Londýne býval Lindsey pár týždňov u priateľov a intenzívne hľadal priestor, kde by mohol uskutočniť zámer usporadúvať bohoslužby podľa svojho, unitárskeho, presvedčenia. Nakoniec si za peniaze získané predajom rodinného majetku prenajal jednu miestnosť v Essexskej ulici, kde predtým prebiehali knižné aukcie. Prvú verejnú (a už môžeme povedať unitársku) bohoslužbu tu viedol 14. apríla 1774. Navštívilo ju asi dvesto ľudí. Miestu sa začalo hovoriť Essex Street Chapel a nie je bez zaujímavosti, že na tejto adrese dodnes sídli britské unitárske ústredie. Medzi prvými príslušníkmi a podporovateľmi Lindseyho nového zboru boli napríklad presbyteriánsky duchovní Richard Price či blízky priateľ Joseph Priestley, ktorý v Essex Street Chapel príležitostne tiež kázal, i mnoho ďalších vplyvných a vážených osôb.
Kaplnka bývala často úplne zaplnená. Čoskoro sa však prejavili nevýhody malého priestoru; už po troch rokoch dopyt po Lindseyho kázni výrazne prevyšovala kapacitu prenajatej miestnosti. Lindsey sa teda rozhodol k ďalšiemu významnému kroku: s pomocou svojich priaznivcov odkúpil celý objekt a prebudoval ho na väčšie zhromaždisko vrátane bytu pre duchovného na prízemí. Až vážna choroba, ktorú prekonal v roku 1778, ho donútila trochu spomaliť pracovné tempo a tiež premýšľať o vhodnom nástupcovi. To sa ukázalo byť zložitejším, než sa na prvý pohľad zdalo. Osoby, ktoré Lindsey pokladal za vhodné, sa nechceli naplno venovať duchovenskej službe. Nakoniec našiel ideálneho adepta de facto v rodine - v Johnovi Disneym, ktorý bol manželom nevlastnej sestry Lindseyho ženy (bol teda švagor). Disney sa s nadšením ujal novej práce na začiatku roka 1783.
Potom, čo sa Lindsey mohol podeliť o zodpovednosť za nové hnutie, ktorú niesol vlastne takmer desať rokov sám, začal sa viac angažovať aj v iných ako kazateľských činnostiach vrátane publikovania. V roku 1783 vydal svoje hlavné dielo s veľmi dlhým názvom: An Historical View of the State of the Unitarian Doctrine and Worship from the Reformation to Our Own Times (Historický pohľad na stav unitárské doktríny a vyznania viery od reformácie do našej doby). Bol to vlastne zároveň prvý pokus o komplexné spracovanie vtedy známych dejín a koreňov unitárstva.
Jedným z mála ľudí, ktorí Lindseyho podporili po jeho príchode do Londýna, bol už spomínaný Joseph Priestley (1733-1804), duchovný, filozof a tiež významný chemik. Pochádzal z rodiny radikálnych nonkonformistov, študoval na Warringtonskej akadémii. Po roku 1774 príležitostne kázal vo Street Chapel a nový, Unitársky náboženský prúd aktívne podporoval aj inak, písal jeho premyslenú obranu a aktívne prispieval k zakladanie nových zborov v Británii (a neskôr aj v Amerike). Jeho náboženské a politické názory ho však neustále dostávali do problémov a nevraživosť voči nemu ešte vzrástla v roku 1791 po napísaní obrany ideí francúzskej revolúcie. To bolo monarchistické. Anglicku v podstate pichnutie do osieho hniezda. Keď navyše v rovnakom roku vydal liberálne Politický dialóg o všeobecných zásadách vlády, konzervatívci v meste sa začali otvorene stavať proti nemu. Vyústilo to dokonca vlámaním sa opitého davu do jeho domu, kde zničili väčšinu vybavenia vrátane chemického laboratória a predovšetkým knižnice s doteraz nepublikovanými rukopismi.
Priestley sa pod tlakom okolností nakoniec rozhodol ešte pred koncom 18. storočia s rodinou emigrovať do Ameriky, ale aj tak patrí k osobnostiam, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili počiatočný vývoj anglického unitárstva.
Upevňovanie pozície
Devätnáste storočie bolo pre britské unitárstvo v porovnaní s predchádzajúcimi pokojnou a priaznivou dobou. Prvou dôležitou osobou, ktorá na jeho počiatku ostrovné unitárstvo výraznejšie formovala, bol Thomas Belsham (1750-1829). Učil na unitárskej škole v Hackney, dobre sa poznal s Lindseym aj Priestleym a v roku 1805, po rezignácii Disneyho, sa ujal zboru Essex Street Chapel. Tu kázal až do svojej smrti v roku 1829 a získal si značnú priazeň radových unitárov.
Vodcovské osobnosti britského unitárstva si uvedomovali, že je načase začať unitárstvo uvádzať viac medzi bežných ľudí. Za tým účelom bol roku 1806 zriadený The Unitarian Fund for Mission Work (čo môžeme voľne preložiť ako Unitársky fond pre podporu a šírenie unitárstva), skrátene nazývané iba Unitársky fond. Hlavnými cieľmi fondu bolo finančne vypomáhať duchovným, ktorí sa hlásili k unitárstvu a trpeli nedostatkom peňazí, podporovať unitárske aktivity v spoločnosti vrátane vydávania literatúry a podobne a v neposlednom rade boli jeho prostredníctvom podporovaný duchovní, ktorí putovali po Británii a šírili unitárstvo misijnou formou, aj novo zakladané zbory. Snáď najznámejším a najúspešnejším unitárskym duchovným putujúcim po Anglicku, Škótsku i Walese a šíriacim unitárstvo bol Richard Wright (1764-1836). Dohľad nad činnosťou fondu bol zverený Robertovi Asplandovi (1782-1845).
Zásadný pozitívny význam malo pre unitárov prijatie takzvaného zákona o trojici (Trinity Act) v parlamente v roku 1813. Po jeho odsúhlasení, zjednodušene povedané, už nebolo odmietanie sv. Trojice zo zákona posudzované ako rúhanie. Za prijatie tohto zákona vďačia unitári vplyvnému whigovskému politikovi Williamovi Smithovci (dedkovi významnej unitárky Florence Nightingaleovej), unitárovi, ktorý ho navrhol a dokázal presadiť.
Čoskoro sa objavilo aj prvé unitárske periodikum: Monthly Repository of Theology Literature a The Christian Reformer (neskôr premenovaný na The Unitarian Magazine and Review). Prvý bol zriadený roku 1806 R. Asplandem a ten ho dvadsať rokov tiež viedol. Roku 1826 tento časopis kúpila Britská a zahraničná Unitárska asociácia a jeho vedenie sa ujal až do roku 1838 William Johnson Fox (1786-1864), ďalšia výrazná unitárska osobnosť tej doby. Druhé periodikum vzniklo 1815 a do roku 1844 ho riadil opäť Aspland. Existovalo až do roku 1863. Dôležité bolo, že Christian Reformer sa predával za veľmi prijateľnú cenu, takže bol dostupný aj ľuďom s nízkymi príjmami.
Ďalším dôležitým medzníkom v dejinách bristkého unitárstva bolo založenie Britskej a zahraničnej unitárskej asociácie (British and Foreign Unitarian Association) roku 1825. Asociácia sa vzápätí stala najdôležitejšie z doposiaľ vytvorených ostrovných unitárskych organizácií (vznikla vlastne zlúčením troch starších: The Unitarian Book Society for Literature, ktorá bola založená 1791 ešte Lindseym a Johnom Disneym; Unitárskeho fondu, o ktorom bolo napísané vyššie; a najmladší: The Unitarian Association for Civil Rights zriadenej v roku 1818). Asociácia bola najdôležitejším telesom britských unitárov celé jedno storočie, až do roku 1928, kedy sa stala súčasťou Generálneho zhromaždenia unitárskych a liberálno kresťanských zborov (General Assembly of Unitarian and Free Christian Churches), dodnes existujúcej organizácie, zastrešujúcej všetkých britských unitárov.
Celkovo vzaté, pôsobilo v Anglicku, Škótsku a Walese v prvej polovici 19. storočia niečo cez dvesto unitárskych zborov. V polovici 19. storočia počtom unitárskych zborov trochu zamiešal takzvaný Zákon o kaplnkách (Chapels Act) z roku 1844, podľa ktorého mali miestnosti financované napríklad náboženskú nadáciou naďalej ctiť pôvodné vyznania zakladateľa tejto nadácie. Ak teda bola nejaká nadácia, fond, kostol a podobne kedysi založené a financované napríklad presbyteriánským veriacim, ale v priebehu dejín sa zmenila cirkev alebo náboženská spoločnosť, ktorá ju využívala (napríklad z Presbyteriánskej na Unitársku), mala po roku 1844 peniaze z nadácie plynúce získavať zase pôvodné cirkev, teda v uvedenom prípade presbyteriánska. Unitári - ako mladá cirkev - tak prišli o dosť majetku (kaplnka, cintoríny, školy, nadačné fondy ...), napospol v prospech práve Presbyteriánov. Unitárstvo to v zásade nijako neohrozilo; zákon vstúpil do platnosti v čase, keď boli vo veľkom zakladané nové zbory a unitárstvo bolo na vzostupe, skôr sa v jeho dôsledku trochu premenil pomer vidieckych zborov k mestským, pretože o majetok a zbory prichádzali unitári napospol v menších sídlach, zatiaľ čo nové zbory vznikali zase skôr vo väčších mestách.
Nové impulzy pre unitárstvo začali do Británie prichádzať v polovici 19. storočia tiež z Ameriky, kam sa v podstate o niekoľko desaťročí skôr unitárstvo z Britských ostrovov dostalo. Najmä vplyv liberálnych názorov WE Channinga sa šíril touto - spätnou - cestou. Vedúcou osobnosťou akejsi "novej vlny" v britskom unitárstve bol filozof a unitár James Martineau (1805-1900). Pod jeho ideovým vedením sa britskí unitári začali pozvoľna vzdávať svojich historických kresťanských koreňov, ktoré je v modernej dobe skôr zväzovali - napríklad spätosti s bibliou a riešenie otázok na nej viazaných (vyplývajúcich z kresťanských tradícií) a začali sa výraznejšie hlásiť k modernému poňatie viery s oveľa väčším zapojením rozumu, filozofie, súdobých poznatkov vedeckých disciplín a podobne.
Martineau už vo svojich raných textoch vyzdvihoval autoritu rozumu pred Písmom. (Zaujímavosťou je, že vtedajšia najstaršia generácia anglických unitárov ho preto považovala za nebezpečne radikálneho.) V roku 1848 absolvoval študijný pobyt v Nemecku, kde bol nadšený nemeckým idealizmom, najmä Kantom. Snažil sa jeho filozofické závery preniesť do teológie, a tak dospel k tézam, že ľudská povaha a prirodzenosť sú v blízkosti božej prirodzenosti a súčasťou Absolútna mysle. Veril teda, že ľudská prirodzenosť ho spätne priviedla k americkému transcendentalismu, najmä k osobnosti WE Channinga, s ktorého myšlienkami nachádzal zhodu. Viera mu splývala s filozofiou. Keď kázal, nikdy mu nešlo o obyčajné špekulatívne myšlienky, ale vždy o realitu bytia a myslenia, konečné pravdy a spôsob, ako náboženstvo tlmočiť do práva, svedomia a všedného ľudského života. Nepodceňoval ani osobné ľudské problémy, ako smútok, osamelosťou podobne. Venoval aj veľa času vedeniu nových duchovných. Vo svojich úvahách sa zaoberal aj priamo termínom unitárstvo a tvrdil, že sa v ňom skrýva len ďalšia dogma; navrhol teda nový názov: Free Christian Church (Slobodná kresťanská cirkev). Dosť britských unitárskych zborov toto označenie prijalo a v dôsledku sa v Británii unitári dodnes združujú v organizácii nazývanej General Assembly of Unitarian and Free Christian Churches.
James Martineau zomrel v januári 1900, teda symbolicky v okamihu, keď začínalo nové storočie a s ním úplne iná doba, než akú pomáhal svojim dielom utvárať. Z významných unitárov druhej polovice 19. storočia uveďme ešte napríklad meno duchovného Roberta Spearsa (1825-1899), ktorý sa v roku 1867 stal tajomníkom Britskej a zahraničnej Unitárske asociácie, veľké osobnosti s množstvom priaznivcov, ktorý v Británii okrem iného propagoval napríklad indické liberálno náboženské hnutia Brahma Samádž. Ani v stručnom prehľade unitárských dejín Britských ostrovov nemožno opomenúť založenie presláveného Unitarian College v Manchestri v roku 1854, na ktorej je dodnes prednášaná a vyučovaná unitárska teológia.
V druhej polovici polovici devätnásteho storočia bola situácia anglických unitárov zdravá a stabilná. Unitári sa v Británii stali rešpektovaným náboženským smerom, osobnosti z ich radov sa angažovali v politike, sociálnej oblasti, filantropiu, školstva, vedy i umenia. Na prelome 19. a 20. storočia existovalo na britských ostrovoch okolo tristošesťdesiat unitárskych zborov.
Obdobie druhého ideového formovanie
Avšak nie všetci britskí unitári sa dokázali stotožniť s pokrokovým slobodnejším prúdom unitárstva. A tak ešte na začiatku 20. storočia vedľa seba v britskom unitárstve existovali dva legitímne a v podstate rovnako silné prúdy - ten druhý bol konzervatívnejší, veľa vychádzal z kresťanských základov. To tiež dlho bránilo utváranie modernej britskej unitárskej cesty, ktorá by bola jednotná, ale zároveň špecifická a prijateľná pre väčšinu členov. Skôr sa jednalo o spoločenstvo ľudí veľmi rozdielnych prístupov, ktorým síce nič nebránilo v združení pod jednou organizáciou, ale dlho boli paralyzované akékoľvek snahy dať britskému unitárstvu modernú a ľahko rozpoznateľnú tvár.
Na konci 20. rokov 20. storočia dokonca situácia hrozila rozkolom, však obaja prúdy sa nakoniec dokázali dohodnúť a vytvoriť v roku 1928 už spomínané Generálne zhromaždenie - General Assembly of Unitarian and Free Christian Churches - s dodnes funkčnou organizačnou štruktúrou. Zriadenie Generálneho zhromaždenia bolo vítané ako prelomová udalosť a len málo unitárskych osobností či zborov sa s jeho zriadením nestotožnilo. Z tábora vyhraneného krídla liberálnych kresťanov sa k Generálnemu zhromaždeniu odmietol prihlásiť napríklad ich vodca Lloyd Thomas, z progresívnych unitárov potom napriklad významný filozof, duchovný a pedagóg Lawrence Pearsall Jacks (1860-1955), ktorý bol na sklonku života vo zvýšenej miere kritický voči všetkým formám inštitucionalizácie náboženstva .
Z hľadiska vývoja britského unitárstva potom bola zásadným dokumentom správa z roku 1945, teda tesne po vojne, publikovaná pod názvom A Free Religious Faith (Slobodná náboženská viera). Vypracovala ju z poverenia General Assembly skupina trinástich duchovných a stala sa v podstate unitárskym vyhlásením viery. Dodnes poskytuje cenný súhrn unitárskeho myslenia vtedajšej doby a bola naozaj kolektívnym dielom, nie len zborníkom jednotlivých príspevkov. Bola publikovaná knižne a pre veľký úspech bola o tri roky neskôr spravená dotlač. Najvýraznejšia osobnosť podieľajúca sa na jej príprave bol Raymond Vincent Holt (1885-1957), duchovný a knihovník Manchester College v Oxforde a riaditeľ Unitarian College v Manchestri a tiež predseda General Assembly.
Moderná doba
Zmienku si samozrejme zaslúžia tiež ženy: za výrazný počin britských unitárok, ktorý dodnes nestratil aktuálnosť, možno považovať zborník General Assembly Feminist Theology Report. Objavil sa v polovici roka 1980 a jeho hlavnými iniciátorkami a autorkami boli duchovné Ann Peartová a Joy Croftová. Pre získanie vhľadu do ideového základu súčasného britského unitárstva je cenná brožúrka ďalšie veľké osobnosti, duchovného Arthura Johna Longa (1920-2006), Current Trends in Contemporary British Unitarianism (Aktuálne trendy v súčasnom britskom unitárstve) vydaná roku 1997. A potom tiež zborník zo sympózia usporiadaného Generálnym zhromaždením nazvaný Unitarian Perspectives on Contemporary Religious Thought (Unitárske pohľady na súčasné náboženské myslenie, 1999) editovaný filozofom a teológom Georgom D. Chryssidesem (narodený 1945), v ktorom nechýbajú historické súvislosti, ale sú tu napríklad aj zaujímavé štúdie o unitárstve vo vzťahu k postmodernizmu alebo New Age či kapitola venovaná ženám v unitárstve.
V súvislosti s týmito významnými vydavateľskými počinmi je tiež nutné uviesť, že od roku 1890 v Británii funguje Unitárske nakladateľstvo Lindsey Press, ktoré do súčasnosti vydalo okolo dvestopäťdesiat titulov. Dnes jeho činnosť spadá pod Generálne zhromaždenie, kde na edičný plán dohliada šesťčlenný pracovný tím.
V súčasnej dobe je po celej Británii okolo dvoch stoviek unitárskych zborov, ktorých vrcholným orgánom je stále General Assembly of Unitarian and Free Christian Churches, ktoré sídli na slávnej adrese v londýnskej Essex Hall, kde Lindsey založil prvý unitársky zbor. Zasadá každoročne a je riadený deväťčlenným výkonným výborom. V celej krajine je zhruba tri a pol tisíc aktívnych unitárov, združených v sto sedemdesiatich siedmich zboroch (z toho ich je viac ako sto štyridsať v Anglicku, dvadsaťjeden vo Walese a štyri v Škótsku). Existujú tu len dva zbory s viac než sto členmi. Vďaka tejto určitej podobnosti s našimi, tiež skôr menšími obcami by pre nás činnosť anglických zborov mohla byť v mnohých ohľadoch inšpiratívna. Podľa štatistických údajov ICUU je v Británii registrovaných vyše sto tridsať unitárskych duchovných, však z nich je už okolo polovica v dôchodkovom veku. Táto situácia nevyzerá úplne priaznivo, ak porovnáme ju s dobou najväčšieho rozkvetu britského unitárstva, teda so začiatkom 20. storočia, kedy bolo na ostrovoch registrované približne päťdesiat tisíc unitárov. Preto tu bolo pred niekoľkými rokmi založené dobrovoľnícke združenie s názvom 2020 - Growing Unitarianism in Great Britain, ktorého cieľom je obnova unitárstva a nárast počtu unitárov v krajine. Jeho aktivity sú zamerané najmä na udržanie malých zborov (Británia má problém s nedostatkom unitárskych duchovných, a tak niektoré male zbory zanikajú) a vznik ďalších; zháňajú financie, organizujú semináre a podobne. Plán obnovy má toto združenie vypracovaný do roku 2020, preto tento letopočet v názve. V porovnaní so stavom k roku 2010 chcú za desať rokov zvýšiť počet členov o 20%. Otcom tohto projektu je duchovná Andy Pakula.
Na úrovni jednotlivých obcí i národnej možno nájsť aj mnohé ďalšie zaujímavé projekty (napospol uvedené na www.unitarian.org.uk), ku ktorým patrí napríklad Unitarian TV, teda Unitársku televízia (www.ukunitarian.tv). Všeobecne vzaté, v súčasných aktivitách britských unitárov možno pozorovať veľmi živý záujem o hľadanie nových ciest so spoločným cieľom: aby unitárstvo bolo človeku dnešnej doby pomocou, rovnako ako bolo v minulosti.
Záverom nesmieme zabudnúť zdôrazniť, že to boli práve britskí unitári, kto výrazne podporoval rozvoj unitárstva v ďalších krajinách sveta (za všetky spomeňme USA) a okrem iného boli tiež iniciátormi prvých diskusií, ktoré viedli k založeniu ICUU (pripomeňme predovšetkým obrovské zásluhy D. Ushera, ktorý v ťažkých časoch 90. rokov pomáhal aj českým unitárom v zápase o ich prežitie). Anglické unitárstvo má v samotnej Británii úctyhodnú tradíciu a vo všetkých ďalších krajinách, kde unitári pôsobia, veľké renomé. To je veľmi cenná výbava pre budúcnosť.