rumunsko-maďarské unitárstvo
rumunsko-maďarské unitárstvo
Unitárska cirkev v Transylvánii
VŠEOBECNÉ INFORMÁCIE
Táto cirkev je najstaršia z formálne ustanovených a štátom uznaných unitárskych náboženských organizácií na svete; Anglicko v tomto ohľade predbehla o viac ako dvesto rokov. Zároveň sa však kvôli geografickej polohe vyvíjala až do začiatku 19. storočia bez kontaktu s inými unitárskými spoločenstvami. Jej starý pôvod a izolovanosť vývoja sú viditeľné i z jej usporiadania, ktoré dodnes znateľne vychádza z organizačnej podoby protestantských cirkví.
Ústredie cirkvi sídli v meste Kluž (Koloszvár) v kniežatstve Transylvánie a jej členmi sú aj dnes prevažne ľudia hlásiaci sa k maďarskej národnosti (maďarská etnická menšina v Rumunsku). Je jednou z osemnástich náboženských konfesií oficiálne uznaných zo strany rumunského štátu. Ako liturgický jazyk používa tunajšia Unitárska cirkev maďarčinu. Od júna 2012 sa na základe rozhodnutia synod Transylvánske Unitárske cirkvi a Unitárske cirkvi v Maďarsku sa transylvánski unitári oficiálne zlúčili s maďarskými. Bola schválená nová ústava, spoločná pre obidve organizácie a hlavným sídlom pre obe je Kluž. Územie Maďarska sa stalo jednou z diferencovaných oblastí, pričom mu boli ponechané niektoré osobitné organizačné a ekonomické práva.
Ako už bolo naznačené, má presbyterno-synodnú štruktúru: V čele zboru stojí volený orgán. Zbory sa združujú do piatich vyšších celkov (dekanátov), ktoré sú opäť riadené kolektívnymi orgánmi, ktoré tvoria delegáti z jednotlivých zborov. Najvyšší orgán cirkvi sa nazýva konzistórium, schádza sa raz ročne v Kluži a potom každý štvrtý rok v inom mieste. Vtedy máva charakter synody, na ktorom sú okrem iného svätení duchovní a volené vedenie. Transylvánska cirkev je spravovaná biskupom, hlavným duchovným (ktorý je volený synodou), dvoma generálnymi kurátormi a niekoľkými ďalšími členmi, čo môžu byť laici i duchovní, často sú nimi vyučujúci z unitárskych vzdelávacích inštitúcií.
Rumunskí unitári majú stále aspoň formálne svoje historické vyhlásenie viery, Summa universae theologiae christianae secundum unitarios, z roku 1787. Spolu s kalvínsky reformovanou cirkvou a dvoma luteránskym cirkvami prevádzkujú rumunskí unitári Evanjelický teologický inštitút v Kluži, kde možno však unitárstvo (na rozdiel od reformovaných náboženstviev ) študovať samostatne. Okrem toho v krajine existujú dve ďalšie Unitárske vzdelávacie inštitúcie na úrovni stredoškolskej: Unitárska akadémia Jána Žigmunda Zápoľského v Kluži a Unitárske gymnázium Berde Mózes v meste Cristuru Secuiesc (Székelykeresztúr).
Podľa výsledkov sčítania ľudu z počiatku 21. Storočia sa v Rumunsku hlási k unitárom takmer šesťdesiat sedem tisíc obyvateľov (0,3% z celkového počtu). Unitárska cirkev tu má cez sto zborov (ekvivalenty našich obcí). Drvivá väčšina unitárov žije v Transylvánii, väčšinou medzi mestami Sighisoara (Segesvár), a Odorheiu Secuiesc (Székelyudvarhely) a v okolí Darjiu (Székelyderzs). Zvlášť silná je Unitársku náboženská spoločnosť v mestách Atid (Etéd), Cristuru Secuiesc, Feliceni (Felsoboldogfalva), lnlaceni (Énlaka) a Mugeni (Bogoz), v ktorých unitári tvoria väčšinu obyvateľstva. Väčšina zborov sú však zbory vidiecke. Skôr si takmer každý zbor udržiaval vlastný základnú školu, ale po vojne boli integrované do štátneho vzdelávacieho systému.
S výnimkou roku 1920 boli zástupcovia Unitárskej cirkvi v Transylvánii na všetkých kongresoch IARF (v máji 1975 dokonca rumunský komunistický štát umožnil rokovania IARF v Kluži). V roku 1994 sa tamtiež konala európska konferencia IARF. Rumunská Unitársku cirkev je tiež zakladajúcim členom ICUU.
NAJSTARŠIE DĚJINY
Tunajšia Unitárska cirkev bola prvýkrát uznaná ediktom z Tord vydaným roku 1568 za panovania kniežaťa Jana Žigmunda Zápoľského (korunovaného ako Ján II.). Táto skorá kapitola jej dejín je v rámci vývoja unitárstva natoľko unikátna, že stojí za to pripomenúť si ju podrobnejšie. Je spojená predovšetkým s osobnosťou teológa a reformátora Ferenca Dávida. Dávid študoval najskôr v Kluži a potom medzi rokmi 1546-1551 na nemeckých univerzitách vo Frankfurte nad Odrou a vo Wittenbergu, kde sa stal oddaným zástancom reformácie. Po návrate domov začal v roku 1551 pôsobiť ako duchovný a učiteľ. O rok neskôr sa stal riaditeľom školy v Kluži, ktorá sa z hľadiska kultúry a šírenie myšlienok náboženskej reformácie pomaly stávala centrom celej Transylvánie. Kalvinizmus sa v Sedmohradsku vzápätí začal organizovať do samostatnej cirkvi a Dávid bol zvolený za jej biskupom. Roku 1565 ho navyše uhorský kráľ a sedmohradské knieža Ján II. Zápoľský povolal k dvoru ako svojho dvorného kazateľa.
Lenže Davidová teologické názory sa vyvíjali ďalej a čoskoro sa kvôli svojmu striktne biblickému výkladu kresťanstva a dôrazu kladenému na rozumové poznanie v náboženstve dostal s dogmatizmom švajčiarskej reformácie do konfliktu. Na rozdiel od Kalvína považoval reformáciu za proces, ktorý nemôže nikdy skončiť, pretože v ňom ide o princíp a ideál, a teda v ňom nie je možné nikdy dosiahnuť plnosť pravdy. Navyše zastával veľmi radikálny názor, že Krista nemožno uctievať ako Boha (vychádzal z učenia Jacoba Palaeologa i Laelia Socina). Na tomto základe odmietol dogmu o Trojici a začal kázať koncept jediného Boha. V Transylvánii tak začal pozvoľna vznikať úplne nový náboženský prúd vedený Davidom - Unitárstvo. 20. januára 1566 mal Dávid svoje prvé kázanie v unitárskom duchu v hlavnom kostole v Kluži. K prelomovej udalosti z hľadiska náboženských dejín celej Európy potom došlo v januári 1568, keď bola v Tord panovníckym ediktom pre Sedmohradsko vyhlásená sloboda náboženského vyznania a unitárska cirkev tak bola uznaná za oficiálnu a legálnu. Nové náboženstvo však ešte nenieslo toto meno, bolo označované ako cirkev Transylvánska.
V tom istom roku vznikla v Kluži prvá unitárska škola. Podporovaná kráľom čoskoro dosiahla vysokú úroveň teologickej výučby. Verejné náboženské dišputy, organizované pod patronátom panovníka, ktorý o sebe vyhlásil, že je unitár, privádzali do unitárskeho tábora tisíce prívržencov. Sľubnú budúcnosť však zhatila Vladárova náhla smrť v marci 1571. Tento oddaný stúpenec a patrón unitárstva nezanechal dediča a na trón dosadol katolík Štefan Báthory. Ten vzápätí predstavil nový smer náboženskej politiky a začal s obnovou vplyvu katolíckej cirkvi. Dávid bol čoskoro zbavený pozície dvorného kazateľa a všetci prívrženci transylvánskej cirkvi museli z dvora odísť . Nový panovník potom roku 1572 vydal nariadenie zakazujúce akékoľvek prejavy náboženských novôt, reformácie a odklonu od tradičného katolíctva.
Roku 1576 bolo Unitárskej cirkvi ešte potvrdené právo voliť vlastných biskupov, avšak nad jej osudom sa začali sťahovať mračná. Báthory nechal Dávida obviniť z porušovania zákonov a odovzdal jeho prípad cirkevnému snemu. Dávid bol odsúdený na doživotné väzenie na hrade Deva, kde však už v novembri toho istého roku (1579) zomrel. Po smrti svojho vodcu nová cirkev rýchlo podliehala útlaku zo strany panovníka a za ďalších desať rokov zostalo z unitárstva v Sedmohradsku len torzo.
Koncom storočia boli unitári v Kluži donútení postúpiť svoj najväčší kostol jezuitom a bolo im zakázané verejne vyznávať svoju vieru. V Kluži vtedy zostal jediný Unitársky duchovný - pôsobil tajne. Situácia sa trochu zlepšila po nástupe Štefana Bočkaja na trón (1605). Tento panovník povolil určitú mieru náboženskej slobody a unitári sa mohli začať opäť legálne verejne zhromažďovať, v Kluži sa roku 1606 dokonca zišla synoda. Potom ale nasledovalo desaťročie, kedy uznanie ich práv zostávalo z veľkej časti len na papieri. Z nasledujúcich panovníkov sa k nim pokojnejšie staval len Gábor Bethlen, naproti tomu jeho nasledovník Jiří Rákoczi (vládol 1630-1648) preslávil tým, že unitári značne prenasledoval. Vtedy ich veľa opustilo svoju Cirkev a prešlo k cirkvám reformovaným.
Avšak práve za vlády Jiřího I. Rákocziho došlo v roku 1638 k uzavretiu zásadnej dohody ohľadne unitárskej vierouky. Je známa pod latinským názvom Complanatio Deesiana. Pre rumunských unitárov bola ako-tak prijateľným kompromisom: na jednej strane v otázkach vierouky ustúpili veľmi neochotne (najväčší spor sa viedol o adorácii Krista a unitári boli nakoniec donútení vzdať sa radikálnych dávidovských názorov), na druhej strane nemali inú možnosť, ak chceli aj naďalej patriť ku štyrom v Uhorsku povoleným reformovaným cirkvám, čo bolo pre ich ďalšiu existenciu kľúčové. Ovšem ak sa pozeráme na túto dohodu z hľadiska historického vývoja, musíme ako jej najdôležitejšiu hodnotu vyzdvihnúť fakt, že unitárstvo tu bolo prvýkrát komplexnejšie a presnejšie definované. Vďaka tomu z neho boli vylúčené rôzne vedľajšie prúdy a hnutia, napríklad sabbatarianisti - určitá obdoba judaizmu, ktorá sa v 17. storočí v Sedmohradskom unitárstve objavila. Navyše v tomto dokumente bol viac ako dvadsaťkrát použitý termín unitarius, čo sa z neho robí vôbec prvý písomný doklad potvrdzujúci unitárom tento názov. Táto dohoda dala v podstate oficiálny základ dnešnej Unitárskej cirkvi v Transylvánii.
Po jej uzatvorení nastalo unitárom v Sedmohradsku obdobie, v ktorom sa mohli sústrediť na konsolidáciu a svoju vlastnú činnosť - až do konca vlády Juraja II. Rákocziho. Ale v roku 1655 na nich prišla ďalšia pohroma: pri veľkom požiari Kluž bol zničený a aj hlavný unitársky kostol a škola. Ich obnova si vyžiadala veľké finančné prostriedky, ktoré unitári len ťažko dávali dokopy. Navyše čoskoro potom sa Rákoczi vydal na nešťastné ťaženie do Poľska, čoho využili ostatní nepriatelia a Turci i Rakúšania napadli Uhry. Kluž ako najbohatšie mesto sa musela zložito vykupovať pred vpádom a drancovaním, na čo padol aj unitársky majetok. K tomu ešte v meste vypukol mor. Podľa údajov uvedených v dochovaných písomných prameňoch zostalo po tom všetkom na klužskej unitárskej škole len deväť študentov.
V tejto neveselej dobe však prišla semihradským unitárom významná posila v podobe emigrantov z Poľska, napospol sociniánov, ktorí po roku 1658 utekali pred nastoleným katolíckym útlakom. Tí pomohli prakticky znovu vybudovať unitársku obec v Kluži, vrátane obnovenia školy a zabezpečenie duchovných (za všetky spomeňme meno najvýznamnejšieho: Andrzeja Wiszowatyho mladšieho, prapravnuk Fausta Socina). Z tej doby možno tiež nájsť jasné vplyvy Rakowského katechizmu v miestnu unitársku teológiu.
Poľskí bratia sa tu postupne asimilovali (posledné poľské kázne sú v Kluži doložená z roku 1792) a mnohí ich potomkovia sa neskôr pozitívne zapísali do dejín sedmohradského unitárstva. (Napríklad Pál Augusztinovics, ktorý zastával vysoký verejný úrad na súde vo Viedni a po svojej smrti v roku 1837 odkázal unitárskej cirkvi v Transylvánii 100 000 zlatých, čo bolo viac, než všetky ich vtedajšie prostriedky dohromady.)
Po páde rodu Rákóczi sa ich nástupcovia opäť postarali o zhoršenie vzťahov s unitármi, hoci útlak rozhodne nedosahoval predošlej intenzity. Z unitárov tejto doby stojí za pripomenutie Boldizsár Koncz, ktorý bol zvolený hlavným unitárským duchovným v roku 1663 a počas dvadsaťjeden rokov v tejto funkcii neúnavne pracoval na podpore unitárských škôl, obnove a novom budovanie kostolov a zlepšenie úrovne vzdelanosti duchovenstva. Vďaka tomu sa mu podarilo preriedenú členskú základňu unitárstva v Uhorsku opäť posilniť. Za jeho správy navyše došlo k obnoveniu pravidelných synod a bol pripravený nový katechizmus.
OBDOBIE RAKÚSKEJ NADVLÁDY
V roku 1691 bolo Sedmohradsko definitívne pričlenené k Rakúsku a v dôsledku toho tu veľmi posilnilo katolíctvo. Zásadný boj o nové pozície katolíkov a povolených uhorských protestantských cirkví sa odohral za panovania Leopolda I. na sneme v Hermannstadt (Sibiu) v roku 1692. unitári potom prišli v Kluži o tri kostoly a tri školy, o kostol v Tord aj o iné, menej dôležité chrámy, ktoré museli postúpiť katolíckej cirkvi. Podobne pokračoval vývoj situácie aj za Karola VI. Protestantom v Uhorsku nastali krušné časy. Ich kostoly boli zabavované a nové nemohli byť stavané s výhradou osobitného povolenia. Keď sa unitári odmietli dobrovoľne vzdať svojho najväčšieho kostola v Kluži, bol v roku 1716 obsadený vojensky. Pritom bolo navyše spustošených okolo sto päťdesiatich domov tunajších popredných unitárskych rodín a unitárom v meste neboli ďalej povolené bohoslužby ani napríklad pohreby. Unitári sa v snahe o zmiernenie sankcií obrátili k cisárovi s novou formuláciou svojho vyznania viery - v najmiernejšej pre nich možnej forme, v ktorom zdôrazňovali zhody s Písmom - a za dva roky po jeho prijatí potom skúsili panovníka požiadať o obnovenie unitárskej školy v Kluži . Po čase im napodiv bolo vyhovené a dostali budovy mimo centrum s odporúčaním vyhnúť sa akýmkoľvek verejným prejavom. V ostatných mestách však naďalej pokračovali prenasledovania.
Katolíci sa potom pokúsili o definitívne zničenie unitárov v roku 1728, keď panovníka žiadali, aby zakázal ich duchovným činnosť a zrušil alianciu uhorských protestantských cirkví. To sa nepodarilo, však v roku 1735 boli unitári vylúčený z držania všetkých verejných funkcií, čím ním bola de facto odopretá politická rovnosť s ostatnými občanmi. To samozrejme zasiahlo najciteľnejšie tých unitárov, ktorí boli dobre situovaní, a nemálo z nich sa potom svojho vyznania vzdalo.
Určitá vzpruha prišla s voľbou Michaela Lombarda zo Szentábrahámi za nového hlavného duchovného v roku 1737. Pod jeho vedením sa veľmi zlepšila situácia unitárskeho školstva, boli zakladané cirkevné nadačné fondy a on sám okrem iného vypracoval nové vyhlásenie viery, ktoré vošlo do dejín ako Sum ma universae theologiae christianae secundum unitarios a je, hoci formálne, dodnes platné. Lombard je právom nazývaný "druhým zakladateľom" Unitárskej cirkvi, pretože po jeho smrti v roku 1758 boli rumunskí unitári znovu veľmi dobre organizovaní a vybavený systémom vynikajúcich škôl, čo tejto cirkvi v budúcnosti umožnilo nový rast.
Avšak po nástupe Márie Terézie - hoci jej politika bola vcelku promaďarská - prenasledovanie uhorských protestantov pokračovalo. Výrečne o tom svedčí aj fakt, že po celých štyridsať rokov jej vlády bolo povolené vydanie iba dvoch unitárskych kníh. Okrem toho trvali skoršie zákazy stavby nových kostolov a obnovenie starých, duchovný nesmeli pôsobiť za hranicami svojich farností, deti boli posielané do katolíckych škôl a podobne. Unitárska bilancia vtedy nevyzerala vôbec dobre: kým v 16. storočí mali v Transylvánii štyristo dvadsať päť kostolov a trinásť vyšších škôl, po dvoch stovkách rokoch tu bolo kostolov niečo málo cez sto a škola jediná. Zvrat prišiel až s nástupom Jozefa II. a jeho tolerančnom patentom vydaným 25. októbra 1781, kde bolo zriadené, že protestanti môžu ľubovoľne disponovať so svojimi kostolmi i zakladať nové, dostali späť plné občianske práva a opäť mohli zastávať verejné úrady. Hanobenie alebo urážanie bolo na oboch stranách zakázané, bola zrušená cenzúra na vydávanie náboženských kníh. Unitári dostali odškodnenie päť tisíc zlatých za stratu veľkého kostola v Kluži a začali sa pomaly "dvíhať z popola". Jozefova opatrenia pre nich prišli v najvyšší čas. Unitárska členská základňa sa v roku 1789 dostala k historicky najnižšiemu číslu s iba 32 000 členmi.
Prvá etapa obnovy je spojená s pôsobením hlavného duchovného Stephena Lázára (1786-1811), ktorý sa v nej osobne veľmi angažoval. Navyše zámožný unitári Ladislaus Zsuki, posledný potomok starej šľachtickej rodiny, v tej dobe odkázal klužským unitárom takmer 80 000 florintov. Vďaka tomu bolo možné zvýšiť platy profesorom a s pridaním ďalších fondov postaviť nový kostol (stojí doteraz) a v roku 1806 ďalšie školské budovu. Rozvoj pokračoval aj za vlády Františka I. (1792-1835), kedy bolo postavených mnoho nových unitárskych kostolov.
Ku koncu 18. storočia došlo k prvým pokusom o vytvorenie kontaktu s anglickými unitármi. Cez študentov z Göttingene sa v Sedmohradsku dozvedeli o otvorení Lindseyho Essex Street Chapel v Londýne a zaslali mu list. Zrejme sa ale stratil, pretože nebol doručený. Avšak k nejakému sprostredkovanému prenosu informácií došlo o niekoľko rokov neskôr, opäť vďaka göttingenským študentom. Priamym dôsledkom toho bolo založenie londýnskeho fondu na podporu unitárstva (1806), okrem iného aj pre objavovanie sympatizantov v iných krajinách. Jeho prvý tajomník rev. WJ Fox pripravil list popisujúci unitárske zbory v Anglicku a jeho kópie rozoslal po Európe, ale aj do Ameriky a Indie. Asi po štyroch mesiacoch sa jedna z nich dostaIa do Transylvánie. Potom však trvalo cez dva roky, kým na ňho bratia z Kluž zaslali formálnu odpoveď. Jej autorom bol profesor Gheorghe Sylvester a napísal v nej históriu i súčasný stav Unitárskej cirkvi v Transylvánii.
Táto prvá výmena listov vzbudila v Anglicku veľký ohlas a v podstate bola jedným z dôvodov založenia Britskej a zahraničnej Unitárskej asociácie, v ktorej sa združilo niekoľko už existujúcich spoločností na podporu rovnakého záujmu (1825). Táto asociácia chcela podporovať napríklad výmeny študentov. Komunikácia medzi oboma cirkvami sa rozrástla a príležitostne dochádzalo aj k osobným návštevám.
V roku 1831 sa Alexander Farkas, jeden z najvýznamnejších laických rumunských unitárov svojej doby, vydal aj za oceán, do Bostonu. Tu zverejnil spis unitári v Transylvánii a doma potom vydal prvú knihu o cestách po Amerike vrátane správy o tamojších unitárov. K veľkému nárastu vzájomných návštev medzi unitármi z USA, Anglicka a Transylvánie potom došlo po polovici 19. storočia, hlavne vďaka prudkému a všestrannému rozvoju dopravy.
V Transylvánii zatiaľ kontinuálne rástol počet členov (až k 50 000). Do tohto obdobia rastu zasiahla revolúcie roku 1848. Po jej potlačení podozrieval rakúsky dvor, zjednodušene povedané, protestantské cirkvi z toho, že medzi ich členmi sa rodí najviac národnostného uvedomenie a rozhodol sa ich v Uhorsku zničiť. Správa krajiny bola zverená generálovi von Haynau, ktorý sa preslávil obrovskou krutosťou. V oblasti politickej popravoval a plnil väznice, v oblasti náboženskej zrušil práva protestantov a všetky cirkevné záležitosti podriadil katolíckej a vojenskej kontrole. Jeho metódy boli tak extrémne, že bol po roku odvolaný, avšak aj za tak krátku dobu stihol vykonať bohužiaľ veľa zlého. Na hlavného unitárskeho duchovného Alexandera Székelyho bol vtedy vyvíjaný veľký nátlak, aby konvertoval ku katolíkom. Ten nepodľahol, avšak po jeho smrti 1852 kvôli tomu bolo ďalších deväť rokov unitárom upierané právo na zvolenie jeho nástupcu.
Ďalší, rafinovanejší, spôsob, ako zabrániť menším unitárskym a protestantským cirkvám v raste, bol daný zákonom z roku 1856 proti súkromným školám, podľa ktorého mohol cirkevné školy naďalej viesť iba študovaný učiteľ - údajne kvôli dosiahnutiu lepšej úrovne výučby. (Do tej doby bola najmä u malých škôl vžitá prax, že vyučoval mladý duchovný alebo kandidát kňazstva a podobne.)
Malé zbory, ktoré by si nemohli dovoliť platiť učiteľov (takých bolo v čase represií veľa), potom mohli dostať štátom prideleného a štátom plateného učiteľa, avšak samozrejme katolíka. Tak by bola nemalá časť mladých nekatolíkov priebehu niekoľkých generácií "preškolená" na inú vieru. Suma na platy učiteľov bola pre unitári obrovská, ale tí medzi sebou potrebné peniaze vyberali s neuveriteľnou obetavosťou. Keď už hrozilo, že túto záťaž neunesú, spísali ešte dvaja z klužských profesorov správu o situácii pre bratov v Anglicku a Amerike. Cez Britskú a zahraničné Unitárske asociácie potom bola zorganizovaná zbierka, ktorá vyniesla cez 1200 libier, ktoré tajomník asociácie Rev. Edward Tagart v auguste 1858 osobne odviezol do Kluž. Stal sa tak navyše prvým anglickým unitárom, ktorý navštívil svojich bratov v Transylvánii. Jeho návšteva bola transylvánským zborom veľkým povzbudením a aj vďaka britskej pomoci sa im nakoniec podarilo štátnym požiadavkám na zabezpečenie škôl splniť.
OD VZNIKU Rakúsko-Uhorsko PO SÚČASNOSŤ
Po roku 1867, keď vznikla rakúsko-uhorská únia, sa situácia protestantov v Uhorsku výrazne zlepšila. V podstate sa dá povedať, že potom až do vypuknutia prvej svetovej vojny tunajšie Unitárske zbory zažívali nový rast. Počet transylvánských unitárov stúpol na 75 000, pôsobilo tu viac ako sto šesťdesiat zborov, tri dobre personálne zabezpečené akadémie a jedna prosperujúce vysoká škola s teologickým vzdelaním. Najlepší unitárskí študenti už neštudovali len v nemecky hovoriacich krajinách, ale aj v Manchestri, Londýne a Oxforde. Taký študijný pobyt trval spravidla dva až tri roky a po následnom návrate do vlasti sa títo študenti často stávali vyučujúcimi v Kluži či duchovnými väčších kostolov. Tým sa zvyšovala úroveň tamojšej unitárskej vzdelanosti. Od roku 1892 fungovali podobné študijné pobyty v Británii aj pre ženy. V maďarčine boli vtedy tiež publikované zásadné preklady anglo-amerických unitárskych textov, napríklad Channingových.
Americká Unitárska asociácia pozvala v roku 1900 predstaviteľa Unitárskej cirkvi v Transylvánii na prvý kongres Medzinárodnej asociácie pre náboženskú slobodu (IARF). K narušeniu tohto sľubného vývoja došlo po prvej svetovej vojne, a to kvôli usporiadaniu danému Trianonskou mierovou zmluvou, na základe ktorej vzniklo samostatné Rumunsko, avšak s veľkou maďarskou národnostnou menšinou. Medzi Maďarmi a Rumunmi tu potom dochádzalo k veľkému násiliu v rámci vyrovnávania historických príkoria. V úsilí o dosiahnutie pokoja sa angažovali aj anglickí a americkí unitári, ovšem k zlepšovaniu dochádzalo len veľmi pomaly.
Okrem toho bolo pre unitári asi najvážnejšia ranou, že cirkvi boli po vojne zahrnuté do nového systému agrárnej reformy, podľa ktorého mali byť väčšie pozemkovej majetky vyvlastnené a rozdelené či rozpredané najmä bezzemkom a roľníkom. Vo vzťahu k cirkvám sa však vyvlastňovalo oveľa viac, než nariaďoval zákon, a ak boli preplácané náhrady, boli smiešne malé. Cirkevné sťažnosti ohľadom nedodržania nariadenia spravidla ani neboli prerokované. Mnohé zbory sa potom v núdzi zase obracali so žiadosťou o pomoc k bratom v zahraničí. Reakcia bola rýchla a na svoju dobu štedrá. Dostalo sa im zbierok potravín a oblečenia a navyše po niekoľko rokov aj pravidelných finančných príspevkov. Tak sa Transylvánska cirkev opäť pomaly zotavovala.
V druhej svetovej vojne bojovalo Rumunsko po boku nemeckej Tretej ríše, čo však pre unitári znamenalo, že kruto doplácali na svoje dobré vzťahy s Britániou a Amerikou. Unitárske zbory ako už toľkokrát v dejinách prichádzali o kostoly aj iné budovy, časť duchovných bolo uväznených alebo umiestnené v koncentračných táboroch. Mnoho duchovných sa však zapojilo v odboji. Ďalšia vlna útlaku potom nasledovala po vojne keď sa Rumunsko stalo jednou zo socialistických republík, v ktorých nemala žiadna cirkev na ružiach ustlané. Avšak aj túto temnejšie etapu dejín rumunskí unitári prestáli a v súčasnosť sa čo do počtu ľudí hlásiacich sa k Unitárskej viere Rumunsko radí na druhé miesto vo svete - po Spojených štátoch.